Nemilosrdní bratia

Autor: Peter Stachura | 2.6.2019 o 19:37 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1946x

Návšteva zdravotníckych zariadení na Slovensku je zvyčajne bolestným precitnutím zo sna o úspešnej európskej krajine a vyspelej západnej spoločnosti.

                                    

                                       

 

Najväčším sklamaním nie je ani tak dezolátny stav niektorých budov a otázna kvalita služieb, ale predovšetkým prístup nemalej časti zdravotníckeho personálu k svojmu povolaniu, pacientom a príbuzným.

Milosrdní bratia v Bratislave patria k tým lepším nemocniciam v našom hlavnom meste. Názov nemocnice zaväzuje a človek v budove plnej svätých obrazov na stenách verí, že súcit a porozumenie tu netreba hľadať ako ihlu v kope sena.

Celkom prirodzene tu ľudia očakávajú kvalitu, rešpekt, zodpovednosť a spiritualitu, presne ako to uvádza internetová stránka zariadenia.  

Ak ste zhýčkaný fungujúcim zdravotným systémom, niektoré veci vás u Milosrdných zarazia. Napríklad prečo sa musia bežné oddelenia zamykať aj v čase návštevných hodín, prečo sú návštevy povolené len do 17:00 a z akého dôvodu smú deti do 14 rokov na oddelenie len s povolením primára. Personál nie je jasne identifikovateľný podľa mena na uniforme. Nehovoriac o tom, že dostať sa k informáciám o zdravotnom stave príbuzných je spojené s rizikom straty sebaovládania.

Rodinná atmosféra a príkladná starostlivosť časti personálu je v rozpore s nevrlosťou a zatrpknutosťou jednotlivcov. K pacientom a ich príbuzným sa poniektorí zamestnanci správajú ako k trpenému zlu.

                                                                              xxx

„Rád by som sa informoval o zdravotnom stave mojej mamy,“ odvážil som sa vyrušiť ktorúsi zo sestier za recepčným pultom. „Choďte do izby, zavolám lekára,“ znela energická  odpoveď.

Nemocničná izba na prvý pohľad prezradí čo to o fungovaní zariadenia. Aj za málo peňazí sa dajú priestory upraviť vkusne, účelne a čisto.

Na geriatrickom oddelení sa v trojlôžkovej izbe tiesnili tri, podľa ešte neodstránených štítkov, vyradené rakúske postele. Nádych luxusu mal izbe priniesť plochý televízor na stene. Ten však ktosi upevnil tak, aby sa na neho nedalo pozerať a pritom si nevykrútiť krk.  Hygienické zariadenie svojou úrovňou čistoty pripomínalo skôr študentský internát ako miesto, kde by mala byť hygiena na prvom mieste. A toaletný papier si tu ešte stále musíte doniesť sami. 

 

                                      

 

Poviete si, také malichernosti. Podstatná je zdravotná starostlivosť a tá, aspoň podľa letmého pohľadu zvonku, funguje dobre.  Ale predsa, úľavu neprinášajú iba dobre vykonané vyšetrenia a výkony, poraniť dokáže aj slovo a dusné medziľudské vzťahy.

Po pol hodine čakania som sa šiel opýtať kto z lekárov je dnes zodpovedný za toto oddelenie.

„Nikto,“ znela podráždená odpoveď jednej z troch sedením zaneprázdnených sestier. 

„Ako to myslíte, nikto? Ak by ste mali niekoho resuscitovať, musíte predsa niekoho zavolať, nie? Chcem vedieť výsledky vyšetrení, ktoré moja mama absolvovala za štyri dni.“

„Staničný lekár tu už nie je,“ znechutene odvrkla jedna z nich.

„Ako sa mám s ním skontaktovať? Nemáte tu vyznačené informačné hodiny a mimo návštevných hodín ma sem nepustíte,“ snažil som sa v sebe potlačiť nahromadenú nervozitu.

Ktorási z troch sestier nakoniec podráždene zvolala: „Choďte do izby, zavolám niekoho!“

Do niekoľkých minút prišla lekárka a milo ma oboznámila s výsledkami vyšetrení.

Odvážili sme sa s mamou opustiť nemocničnú izbu popri vraždiacich pohľadoch sesterského tria. Viac ako súcit s osudom strápených sestier, ktoré neodíšli starať sa o seniorov do Rakúska, vo mne lomcovala zlosť. Keď sú tak nepríjemné k príbuzným, ako sa správajú k pacientom, ktorí sú odkázaní na ich pomoc?

V čase vrcholiacich návštev už bol nemocničný bufet zatvorený.  Tak sme sa aspoň prešli popri lavičkách preplnených čakajúcimi pacientami. Pred recepčným pultom vo vstupnej hale sme si všimli staršieho pána s nohou v sadre, ako si pýta svoje röntgenové snímky. Náhle k nemu pristúpil postarší pán v bielom a začal na celé hrdlo kričať:

„Čo si to dovoľujete, veď som vám predsa vysvetlil, že na nohu v sadre nesmiete stúpať!“ Vyľakaný pacient ustúpil dozadu a pán v bielom mu sotil do ruky barly tak razantne, že ledva udržal rovnováhu.

                                                                             xxx

Reputáciu Nemocnice u Milosrdných kazia nemilosrdní bratia a sestry, ktorí nepochopili podstatu rehole založenej svätým Jánom z Boha, v ktorej pracujú. Práca v zdravotníctve a hlavne v tomto zariadení je služba – trpiacim, chorým a ľuďom na okraji spoločnosti.

Zdravotnícky personál to nemá na Slovensku jednoduché. Často pracujú v nevyberavých podmienkach, nie sú adekvátne finančne ohodnotení, pre nedostatok personálu musia preberať stále väčšiu zodpovednosť, starať sa o viac pacientov a robiť viac služieb. Rovnako pracujú so stále väčším počtom frustrovaných pacientov a ich príbuzných.

Napriek tomu ich to neoprávňuje k tomu, aby sa správali neprofesionálne, povýšenecky alebo drzo.

 

                                      

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?