Profesionálni hráči CS:GO

Autor: Peter Stachura | 30.7.2018 o 10:29 | Karma článku: 4,93 | Prečítané:  2269x

Čím chceš byť? Túto otázku kladieme deťom často. Pokrčia ramenami, niečo odvrknú a už bežia preč. Mnohé v tom ale majú jasno.   „Chcem byť profesionálnym hráčom CS Go“.  

 

"Counter Strike Global Offensive," vychrlí trinásťročný chalan zaujatý ipodom.

"Také strieľačky," dodá s potmehútskym úsmevom.

Nahadzujem nepoznané slovo do vyhľadávača.

A keď ti to nevyjde?“

Testerom hier, alebo youtuberom,“ dodáva bez toho aby sa na mňa pozrel.

Ja som chcel byť... požiarnikom.“

He?“ zdvihne ku mne oči, „požiarnikom?“

"Áno. Až potom som sa chcel stať lekárom. A vieš čo? Aj my sme hrali strieľačky. U babky na dvore. S drevenými puškami. A keď si chcel niekoho trafiť, musel si zakričať – dole, dole, dole...“

 

V akom odlišnom svete vyrastajú naše deti. Kedysi sme chceli byť vojakmi, učiteľmi, lekármi. Z kartónov sme si vedeli postaviť kozmickú loď, dievčatám sa zdalo zábavné prechádzať sa s kočiarikom plným bábik. Hrali sme sa na autobus, obchod, slepú babu, skákali cez švihadlo a ohadzovali sa pieskom. Vždy niekto zazvonil, či nejdeme von.  A báli sme sa chalanov z vedľajšieho vchodu, ktorí nám rozbili nos.

Dnes je pre deti najväčším lákadlom virtuálna realita. Hry, pri ktorých dokážu presedieť hodiny, chaty, facebooky, whatsupy, ktoré im vsugerúvajú pocit že sa nenudia, že majú priateľov, že sú úspešní.

Vyrastá nám generácia digitálnej moderny. Generácia, ktorú sme nechali hrať sa doma na gauči. Aby sme si my mohli vydýchnuť po náročnom dni, aby sme mohli pracovať v Bratislave a chodiť domov na víkendy.

Za youtubermi, profesionálnymi hráčmi hier a počítačovými géniami sa ukrývajú rodinné tragédie, rozpad rodinnej súdržnosti a neraz túžba mať, vlastniť a užívať si.

Podľa psychológov sa majú deti vedieť nudiť. Iste, len čo táto nuda znamená pre dnešné deti? Aj my sme sa nudili. Z nudy sme vyšli von, stretli ďalšie nudiace sa deti a bolo po nude. Hrali sme „céčka“, futbal, vybíjanú. S kým sa stretnú naše deti, keď väčšina ich rovesníkov sedí za počítačmi? Keď nepoznajú ani deti z vchodu?

Nie je nuda v samote len ďalšou legitimáciou počítačových hier a chatu?

Som presvedčený o tom, že naša generácia má voči deťom povinnosť nudu usmerňovať. Robiť deťom program. Áno, aj keď nám ho nerobili. Motivovať ich aby nesedeli pred monitorom. Hľadať im priateľov na ulici, v športe, v mimoškolských aktivitách a nespoliehať sa na tých na facebooku.

Nepopieram, je to tá ťahšia cesta.

Ale len tak bude menej profesionálnych hráčov CS:Go...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?