Prvý krát som bol konfrontovaný so smrťou blízkeho človeka, keď mi zomrel starý otec. Hrdlo mi zvieral dosiaľ nepoznaný pocit a neubránil som sa slzám. Videl som môjho milovaného rozprávača rozprávok a spoluhuncúta v truhle odpočívať.
Potom začali umierať priatelia v mojom veku. Moniku pochovali v bielych šatách, Mirka sa nešťastne pošmykla na horách, Ondrej vyskočil z okna a Jakub sa zabil na motorke. Smrť ma začala prenasledovať častejšie.
Aj babke raz počty sedeli. Zapálili sme jej sviečku a odvtedy počítam mŕtvych ja.
Facebook život zmenil. Už to nie sú spomienky, vyblednuté fotografie ukryté na dne police. Priatelia v ňom žijú, smejú sa, tancujú na svadbe, chvália sa dovolenkami, sú stále s nami.Smejú sa nám do očí za naše malicherné problémy, politické rozdiely, nezmyselne využitý čas.
Rado až príliš miloval život. Vedľa usmiatej fotografie pri pive mi do očí udiera odkaz R.I.P a záplava ruží ktoré plačú. Aj Libor chcel žiť. Vidieť dcérky dospievať. Profil sa končí fotkou kríža.
Je mi smutno z ich nesmrteľnosti.
Aj my raz budeme nesmrteľní...
Na Facebooku.
